Historie

 

So sídlom v Los Angeles vyvolal zakladateľ Eric Pearl veľký záujem zo strany špičkových lekárov a výskumníkov po celom svete včítane jednej z najlepších nemocníc v Spojených štátoch, Level 1 Trauma Institute, Spinal Cord Injury Center a University School of Medicine.

Ešte predtým, než sa náhle objavili jeho netradičné liečiteľské schopnosti, mal Eric po 12 rokov vysoko úspešnú chiropraktickú prax. V auguste 1993 zistil, že bol požehnaný veľmi neobvyklým „darom.“ Po 12 rokoch tradičnej chiropraxie sa náhle stal liečivým prostriedkom iného druhu: vodičom, cez ktorý plynú liečivé energie.

Ak keď je Eric príliš zamestnaný cestovaním, než aby bol schopný si aj naďalej udržať svoju prax, na jeho seminároch a súkromných sedeniach sa neustále potvrdzuje, že jeho „dar“ pomáha ľuďom s veľkou rôznorodosťou vážnych onemocnení včítane zhubných nádorov, nemocí súvisiacjich s AIDS, syndrómom chronickej únavy, pôrodných defektov a deformácií kostí.

Eric získal titul Doktor Chiropraxie na Cleveland Chiropractic College v Los Angeles. Počas 80. a 90. rokov viedol jedno z najväčších chiropraktických centier v oblasti L.A. Často bol nazývaný „Chiropraktikom z hviezd“, získal si povesť vysoko úspešného a populárneho doktora. Zatiaľ študoval pod takými majstrami, ako sú Dr. Virgil Chrane a Dr. Carl Cleveland, sr., bol Eric Pearl jedným z niekoľkých málo praktikov, ktorí vedľa štandartného chiropraktického prístupu zapracovali naviac aj čisté, pôvodné a skoro stratené techniky.

V neformálnom aj klinickom prostredí sa pacienti (a lekári!) stali svedkami výsledkov týchto liečení, ktoré sa objavovali skrz Erica, keď NAD NIMI JEDNODUCHO DRŽAL SVOJE RUKY.

Prečo ja?

Pokiaľ by som sedel na obláčiku a plával nad planétou len preto, aby som vybral tú správnu osobu, ktorej by som mohol venovať jeden z najvzácnejších a najvyhľadávanejších darov vo Vesmíre, neviem, či by som sa natiahol éterom, namieril svoj prst cez ohromný dav ľudí – vodcov, čestných aj prehlasujúcich sa za čestných – a povedal, „On! To je ten pravý. Dajte to nemu.“

No, možno sa to presne takto nestalo, ale vyzerá to tak. S výnimkou, kedy tomu tak nie je. Myslím tým okrem toho, keď príde niekto iný s celkom odlišným a naprosto presvedčivým vysvetlením. „Ale nie,“ protestuje niekto, kto to so mnou myslí dobre a neveriacnie čumí na zjavný nedostatok môjho chápania, ako funguje Vesmír, „Vy ste to predsa robil už predtým, v minulých životoch.“ A a chcem vedieť toto: ako je možné, že sú takíto znalci mojich minulých životov, keď ja mám problémy pochopiť tento?

Chcem povedať, buďme realisti. Strávil som dvanásť rokov budovaním jednej z najväčších, pokiaľ nie tej najväčšej chiropraktickej praxie v Los Angeles. Mal som tri domy, Mercedes, dvoch psov a dve mačky. Všetko by sa zdalo byť perfektné, pokiaľ by dom neprišiel o svoje peniaze a vyvaroval sa alkoholu, keď sa môj šesť ročný vzťah blížil k svojmu koncu. To bola udalosť, po ktorej som tri dni prakticky nebol schopný dať jednu nohu cez druhú. Prozac pomohol. Pomohol veľmi.

O šesť mesiacov neskoršie som na návšteve vo Venice Beach v Kalifornii o svojou asistentkou, ktorá trvá na tom, že si mám nechať vyložiť karty od kartárky na pláži. „Nechcem si nechať vykladať karty od nejakej kartárky z pláže,“ odpovedal som celkom odôvodnene. Pokiaľ by kartárka bola tak úžasná, ľudia by chodili za ňou; neťahala by kartársky stolček, obrus, kúzla a ďalšie nevyhnutnosti na preľudnenú cestu na pláži, kde môže chytať nič netušiacich turistov, aby im nastražila svoju verziu ich budúcnosti a ešte očakávala, že za také privilégium dostane zaplatené.

„Stretla som ju na večierku a povedala jej, že tam budeme. Cítila by som sa trápne, pokiaľ by sme si nenechali urobiť výklad“, odpovedala z fleku a dodala, že žena robí čítanie za 20 aj za 10 dolárov. Jeden pohľad na moju asistentku mi prezradil, že ďalšie protesty by boli márne. “Fajn,” zamručal som a siahol pre desať dolárovú bankovku a myslel na to, že to bola polovina peňazí, ktoré nám zostali na obed. Poslušne som napochodoval k žene, sadol si na jej skladaciu stoličku, dal jej desať dolárov a myslel na to, ako som už teraz hladný.

Výmenou za moje peniaze sa mi dostalo veľmi pekného, síce nie príliš pozoruhodného výkladu súčasnosti a vychutnal som si bytosť nazývanú „Bubelah“ v podobe tejto roztomilej židovskej cigánky. Skoro ako by mi odpovedala, „Existuje veľmi špeciálna práca, ktorú robím cez axiatonálne línie. Napája to meridiánové línie vášho tela na línie planetárnej mriežky, ktorá nás spája s hviezdami a s ostatnými planétami.“ Povedala mi, že je schopná urobiť túto prácu a že je to niečo, čo ako liečiteľ potrebujem. Tiež mi povedala, že by som si o tom mohol prečítať v knihe nazývanej The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Znelo to naozaj zaujímavo, takže som sa opýtal: „Za koľko?“ Povedala, „Tristo-tridsať-tri dolárov“ „Nie, ďakujem.“

Toto je presne ten druh vecí, pred ktorými vás varujú večerné vysielania. Už teraz počujem vo večerných správach, „Židovská cigánka vo Venice Beach berie 333 dolárov od dôverčivého chiropraktika.“ Cez celú obrazovku svieti moja fotka a pod ňou nápis „Trúba“. „… presvedčila doktora, aby jej po zbytok života platil 150 dolárov mesačne za pálenie sviečok na jeho ochranu.“ Cítim sa ponížene už len z toho dôvodu, že o tom uvažujem. A tak sme s asistentkou odišli a kreatívne vymysleli obed pre dvoch za desať dolárov.

Asi by ste si mysleli, že tým to skončilo, ale myseľ funguje zvláštnym spôsobom. Nedokázal som tú myšlienku dostať z hlavy. Sám seba som pristihol, ako posledných pár minút s prestávky na obed chodím do obchodu Bodhi Tree, aby som sa pokúsil rýchlo prečítať kapitolu 3.1.7 z knihy The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Tato kapitola pojednáva o axiatonálných líniach. Najväčšou lekciou toho dňa bolo, že pokiaľ kedy existovala kniha, ktorá sa nedá rýchlo prečítať, bola to práve táto kniha. Ale prečítal som si dosť. Bude ma to prenasledovať, dokiaľ sa nepovolím. Rozbil som prasiatko.

Asi by ste si mysleli, že tým to skončilo, ale myseľ funguje zvláštnym spôsobom. Nedokázal som tú myšlienku dostať z hlavy. Sám seba som pristihol, ako posledných pár minút z prestávky na obed chodím do obchodu Bodhi Tree, abych som sa pokúsil rýchlo prečítať kapitolu 3.1.7 z knihy The Book of Knowledge: The Keys of Enoch. Táto kapitola pojednáva o axiatonálných líniách. Najväčšou lekciou toho dňa bolo, že pokiaľ kedy existovala kniha, ktorá sa nedá rýchlo prečítať, bola to práve táto kniha. Ale prečítal som si dosť. Bude ma to prenasledovať, dokiaľ nepovolím. Rozbil som prasiatko.

Práca sa robí v dvoch dňoch, v dvoch oddelených dňoch. Prvý deň som jej dal svoje peniaze, ľahol si u nej na stôl a počúval, ako moja myseľ brble, „Toto je tá najhlúpejšia vec, akú som kedy urobil.“ Nemôžem uveriť, že som dal 333 dolárov nejakej cudzej ženskej, aby mohla prstami kresliť línie po mojom tele. Ako som tam tak ležal a premýšľal o všetkých dobrých spôsoboch, ako by sa dali tie peniaze utratiť, preletelo mi náhle pochopenie. No, už si jej tie peniaze dal. Rovnako tak dobre môžeš zastaviť toto negatívne drmolenie a byť otvorený, aby si prijal čokoľvek, čo je tu k prijatiu. Tak som tam ticho ležal, pripravený a otvorený. Nič som neočakával. Absolútne nič. Aj keď sa mi zdalo, že nie som v miestnosti jediný, kto to vedel. Ale zaplatil som za obidve sedenia, a preto som sa v nedeľu vrátil na druhú časť. Ničmenej tú noc sa stali tie najpodivnejšie veci. Hodinu potom, čo som išiel spať, sa lampa vedľa mojej postele – lampa, ktorú som mal desať rokov – sama zapla a ja som sa prebudil s veľmi reálnym pocitom, že v mojom dome sú ľudia. Prehľadal som dom so svojim dobermanom, mäsiarským nožom a koreňovým sprejom, ale nikoho som nenašiel. Vrátil som sa do postele so zvláštnym pocitom, že nie som sám, že ma niekto sleduje.

Naoko začal druhý deň prakticky rovnako ako deň prvý. Ničmenej som čoskoro zistil, že to bude všetko možné, len nie to, čo bolo deň predtým. Moje nohy nechceli zostať v kľude. Mali taký ten syndróm „šialených nôh“, ktorý uderí pokaždy behom úplnku uprostred noci. Tento pocit čoskoro postihol aj zbytok môjho tela. Spoločne so skoro neznesiteľným mrazom. Všetko, čo som mohol robiť, bolo ležať nehybne na stole. A tak veľa, ako som chcel zoskočiť dolu zo stolu a vytriasť ten pocit von z každej bunky svojho tela, neodvážil som sa pohnúť. Prečo? Pretože som zaplatil svojich 333 dolárov a hodlal som za svoje peniaze dostať všetko, za čo to stálo. Tak preto. Čoskoro bolo po všetkým. Bol dusný, horúci augustový deň a my sme boli v apartmáne bez klimatízacie. Bol som premrznutý až na kosť a cvakali mi zuby. Žena pribehla, aby ma na päť minút zabalila do deky, dokiaľ sa teplota môjho tela nevrátila k normálu.

Bol som iný. Nerozumiem tomu, čo sa stalo. Dokonca som sa ani nemohol pokúsiť to vysvetliť, avšak už som nebol tou osobou, ktorou som bol štyri dni predtým. Vmanévroval som sa do svojho auta, ktoré nejako poznalo cestu domov.

Nepamätám si zbytok dňa. Nedokážem vám s istotou povedať, či vôbec nejaký zbytok dňa bol. Všetko, čo viem, je, že nasledujúce ráno som v práci. A odysea začína.

Po manipulácií s chrbticou som mal vo zvyku nechávať svojich pacientov ležať na stole so zavretými očami po dobu 30 až 60 sekúnd, aby si odpočinuli a dovolili svojmu nastaveniu sa usadiť. Tento pondelok si sedem z mojich pacientov vybralo, aby sa ma opýtali, či som chodil okolo stolu, keď tam ležali. (Niektorí z nich so mnou boli skoro dvanásť rokov a jeden bol u mňa po prvýkrát.) Niektorí sa pýtali, či niekto iný prišiel do miestnosti, pretože cítili, ako by niekoľko ľudí stálo alebo chodilo okolo stolu. Traja povedali, že cítili, ako by ľudia okolo stolu behali, a dvaja nesmelo podotkli, že sa zdalo, ako by ľudia okolo stolu lietali.

Bol som chiropraktikom asi dvanásť rokov a predtým sa nikdy nikto podobným spôsobom nevyjadril. Teraz mi to povedalo sedem ľudí v ten samý deň. Niečo sa dialo. V pokluse medzi pacientami som čelil ďalším pozorovaniam od svojich zamestnancov: „Vyzeráte tak inak! Váš hlas znie tak inak! Čo sa vám cez víkend stalo?“ Iste, že som im to nehodlal povedať. „Ale nič,“ odpovedal som a sám som sa čudoval tomu, čo presne sa cez víkend stalo.

Moji pacienti hovorili, že dokážu ucítiť, kde sú moje ruky, ešte než sa ich dotknem. Dokázali cítiť moje ruky, keď boli niekoľko centimetrov od ich tela. Stala sa z toho hra, ako presne dokážu určiť polohu mojich rúk. Ale keď ľudia začali prijímať liečenie, stala sa z toho viac než jen hra. Najskôr sa liečenia zdali nevýznamné: rôzne bolesti a podobne. Keď pacienti zdanlivo prichádzali kvôli chiropraxii, zrovnal som ich a potom im povedal, aby zavreli svoje oči a ležali, dokiaľ im nepoviem, že ich majú znova otvoriť. Zatiaľ čo mali zavreté oči, prešiel som nad pacientami raz alebo dvakrát svojimi rukami. Keď vstali a bolesť bola preč, pýtali sa ma, čo som urobil. „Nič. A nikomu to nehovorte,“ bola moja štandardná odpoveď. Čo bolo rovnako efektívne, ako prístup Nancy Reaganovej k drogám, „Jednoducho povedzte nie“.

Čoskoro ľudia prichádzali kvôli týmto liečeniam z celých štátov a ja som nemal tušenie, čo sa deje. Iste, pravidelne som sa radil so ženou, ktorá ma napojila cez axiatonálne línie. „Musí to pochádzať z niečoho, čo už vo vás bolo. Možno to má čo do činenia so zážitkom blízkej smrti vašej matky,“ povedala mi a dodala, „Neviem o nikom, kto by kedy reagoval takto. Je to fascinujúce.“ Fascinujúce. Fascinujúce zrejme znamenalo, že si mám poradiť sám.

Začiatkom októbra sa dostavili manifestácie. Držal som svoje ruky nad ženou trápiacou sa s kolenom, ktoré bolo výsledkom detskej choroby kostí. Keď som dal svoje ruky preč, jej koleno bolo lepšie. Moje ruky boli pokryté pľuzgierami, malinkými pľuzgierami, ktoré zostali len tri až štyri hodiny. To sa stalo počas viac než jednej príležitosti. Kedykoľvek sa objavili pľuzgiere, ľudia z ostatných kancelárií v budove sa zbehli pozrieť. (Mal som si za to účtovať.) Potom sa to stalo. Moja dlaň krvácala. Nerobím si z vás srandu. Neboli to prúdy krvi ako v starých filmoch alebo v časopise National Enquirer, ale skôr ako by som si prebodol svoju dlaň špendlíkom. Ale bola to krv, rovnaká krv. To je iniciácia! Informovali ma ľudia. Do čoho? Pýtal som sa. A zase, ako to vedeli? Prečo som to nevedel ja? Kto to vlastne vie?

Dobrodružstvo začína

V novembri som bol objednaný na schôdzku so svetovo známym médiom. Bez dychu, stratený a o 30 minút neskôr (ako obvykle) vrazím dovnútra, zvalím sa do jeho kresla a predstieram, že som si nevšimol „vražedného pohľadu“. Poznáte ten majstrovský pohľad, ktorý vám zovrie zvierač, aby ste ho ustáli; ten, po ktorom sa vám pred očami premietne každá lekcia o dochvíľnosti, ktorú ste kedy dostali, a súčasne spochybní vašu ľudskú hodnotu, založenú na tomto ohavnom, síce jedinom a diskutabilnom, prehrešku. Bol som si istý, že vo svojom voľne píše petície Kongresu, aby sa do verejných škôl vrátilo slovo „nedochvíľny“. Bol som si istý, že tento výklad bude smršť.

Vo veľmi profesionálne-obchodnom štýle rozložil svoje karty a starostlivo zakrýval akýkoľvek náznak tepla alebo súcitu v svojej tvári. Pozrel se na karty, potom se mi pozrel priamo do očí s ľahko potuteľným úškľabkom a opýtal sa, “Čože to robíte?” No, neviem ako vy, ale za 100 dolárov za hodinu som si pomyslel, „Vy ste médium.“ Povedzte mi to vy. Zdržal som sa vyslovení svojich myšlienok nahlas. „Som chiropraktik,“ povedal som vecne a bol som opatrný, aby som neudal príliš veľa informácií, ktoré by mohli ovplyvniť môj výklad. (Dokonca som mu ani nepovedal svoje priezvisko, keď som sa objednával na schôdzku.) „Ale nie, je to niečo viac než toto,“ povedal. „Niečo prichádza skrz vaše ruky a ľudia prijímajú liečenie. Budete v televízii,“ pokračoval, „a ľudia budú jazdiť z celej krajiny, aby vás videli.“ Toto bola tá posledná vec, ktorú by som očakával, že od tohoto muža počujem. Potom mi povedal, že budem písať knihy. „Dovoľte mi, niečo vám povedať,“ odsekol som s vediacim úsmevom, „pokiaľ som si jedinou vecou istý, tak je to tá, že nebudem písať žiadne knihy.“

Bez kníh som sa vždy obišiel. Do tohoto okamihu v svojom živote som prečítal možno dve knihy a jedna z nich bola obrázková. Ale život mal priniesť viac zmien. Média, liečitelia a ľudia zaoberajúci sa channelingom si ma našli. Z celej krajiny za mnou prichádzali a hovorili mi, že im bolo počas meditácie povedané, aby na mne pracovali – a odmietali akékoľvek finančné vyrovnanie. Moja aféra s láskou k alkoholu sa ukľudnila na obyčajné priateľstvo: občas k večeri jeden a pol pohára vína. Nikto nebol prekvapený viac než ja.

To najčudnejšie malo ešte prísť: Moja závislosť na televízii neočakávane zmizla. Odvažujem sa povedať, že bola nahradená knihami. Čítanie som nemal dosť: východná filozofia, život po smrti, chanellované informácie a dokonca skúsenosti s UFO. Sledoval som, počúval aj čítal každého a všade.

Keď som sa v noci uložil k spánku, začali moje nohy vibrovať. Moje ruky boli akoby neustále „zapnuté“. Aj kosti v mojej lebke vibrovali a v ušiach mi bzučalo. Neskôr ku mne prichádzali tóny a vo vzácnych príležitostiach zneli ako hlasy v choráloch.

A je to tu. Zbláznil som sa. Teraz už mám istotu. Každý predsa vie, že keď prídete o rozum, začnete počuť hlasy. Moje spievali. K tomu všetkému v choráloch. Nemohol som mať malé a tiché pobrukovanie, nesmelého vokalistu alebo dokonca menší zbor. Nie, ja som mal celý chorál.

A čo moji pacienti? Tí videli farby: prekrásna intenzívne modrá, zelená, fialová, zlatá a biela. A napriek tomu, že boli schopní rozoznávať tieto farby, hovorili mi, že takto špecifické manifestácie nikdy predtým nevideli. Ich krása je za všetkým, čo poznáme. A moji pacienti, ktorí pracovali v televízii a vo filme, mi povedali, že nie lenže tieto farby neexistujú tak, ako poznáme pojem farby tu na zemi, ale ani s použitím dnešných zdrojov a technológií by nebolo možné ich zreprodukovať.

Áno, pacienti videli aj anjelov. Momentálne patria anjeli medzi populárne zážitky, takže som spočiatku nevenoval príliš pozornosti anjelským príbehom. Dokiaľ ľudia nezačali popisovať tie samé príbehy: rovnakých anjelov, rovnaké správy, rovnaké mená. Nehovoríme o obvyklých anjelských menách ako Michael alebo Ariel, ani nehovoríme o Mojžišovi alebo Buddhovi, aj napriek tomu, že spústa ľudí hovorila, že videli Ježiša. Hovorím o menách ako Parsillia a Juraj. Juraj sa objavuje deťom a ostatným, ktorí mohli byť nervózni pri pomyslení na stretnutie s anjelom. Viete, Juraj sa najskôr objavuje ako malý farebný papagáj. Ľudia mi pravidelne vysvetľujú, že potom už naraz nie je papagáj, naraz je prosto vašim kamarátom. Juraj sa stal známym tým, že sa ľuďom neskôr objavoval v dobe stresu.

Prvá osoba, ktorá videla Juraja, bola dievčina vo veku 11 rokov, Jamie. Priletela so svojou matkou z New Jersey, pretože mala skoliózu chrbtice, ktorá celkom dosť krivila telo tejto neobvykle žiarivej a inak veľmi atraktívnej dievčiny. Keď Jamie odišla zo svojho prvého sedenia, povedala svojej matke a mne, „Práve som videla takého malého farebného papagája. A povedal mi, že sa volá Juraj. A potom už to nebol papagáj. Dokonca nebol ani v živej forme.“ Živá forma: toto bolo slovo od jedenásťročnej dievčiny. „Potom sa jednoducho stal mojím kamarátom.“

Počas ďalších dvoch alebo troch mesiacov sa mi zverili ďalší pacienti, že stretli Juraja. Nikto z nich pritom o Jurajovi nevedel, pretože u všetkých anjelov držím mená a popisy v tajnosti, aby som neovplyvnil skúsenosti ostatných ľudí. (Dokonca aj v tomto texte som zmenil mená Juraj a Parsillia, aby som ochránil ich rýdzu nevinnosť.)Aj keď nie úplne, bola chrbtica Jamie z väčšej časti napravená počas jej tretieho sedenia a potom sa vrátila do New Jersey. Od tej doby som s ňou niekoľkokrát hovoril. Zdá sa, že si vedie dobre. A čas od času sa jej ozve Juraj.

Na druhú stranu prichádza Parsillia so špecifickými správami. Často vám dá najskôr vedieť, že budete vyliečení. Potom vám povie, že pokiaľ budete vyliečení, pôjdete do televízie a budete „šíriť slovo“. Hádam, že by sme jej mali hovoriť, náš Anjel pre Styk s verejnosťou.

Prvou osobou, ktorá Parsilliu videla, bola Michele, žena z Oregonu. Michele ma videla v interview pre NBC, bolo to jedno z mojich predchádzajúcich vystúpení v televíznych vystúpeniach. V tej dobe vážila so všetkým všade 87 libier. Mala syndróm chronickej únavy a fibromyalgii. Nemala chuť k jedlu a už len prehltnutie bolo bolestivé. Nebola schopná vstať z kresla a dôjsť sama do kúpeľne. Aby bola bolesť aspoň trochu znesiteľná, musela byť štyrikrát za noc prenesená z postele do horúcej sprchy. Pokiaľ by vzala svoje deti na návštevu k matke a hodinu riadila auto, musela by tam tri dni zostať v posteli, než by bola schopná zvládnuť cestu domov. Zjavne nebolo možné, aby mala prácu na plný úväzok. A jej šesť ročný syn musel robiť večere pre svojho trojročného brata: sendviče s arašidovým maslom.

Michele, rovnako ako väčšina z mojich pacientov nikdy predtým nevidela anjela ani nepočula hlasy. Trvalo jej tri dni, než bola schopná získať anjelove meno. Parsillia jej povedala, že bude vyliečená a že bude šíriť slovo v televízii. Zhruba jeden rok potom sme boli spoločne hosťami va rôznych vysielaniach. Bola samý úsmev – a trochu sĺz. Jej váha je teraz normálna, má zdravý vzhľad, udrží si prácu na plný úväzok a pravidelne cvičí. A áno, každý večer varí večeru pre svoju rodinu. Už žiadne sendviče s arašidovým maslom.

Ďalší pacienti počas návštev videli muža s bielymi vlasmi, bielym fúzom a v bielom plášti. Inokedy sa objavuje v róbe so zakrytou hlavou.

Debbie, matka troch detí z Južnej Kalifornie, bola prvou, ktorá videla tohoto anjela (ktorého meno nepoznáme). V marci 1995 jej bola diagnostikovaná smrteľná rakovina pankreasu, rovnaká rakovina, ktorá vzala život hercovi Michaelovi Landonovi. Bolo jej povedané, že má možno dva mesiace života. V svojich z

skúsenostiach bola vytiahnutá z  tela, cestovala skrz tunel, kde videla tyrkysové bodky a modré svetlo a na konci sa ocitla v objatí bieleho svetla. Debbie zažila muža s bielymi vlasmi v oboch formách. Pri prvom stretnutí mal na sebe svoju róbu a zakrytú hlavu. Dotkol sa jej zápästia a poslal vlnu energie, ktorá sa jej prehnala telom. Potom sa uklonil a odišiel a zanechal ju v prítomnosti veľmi svetlého, aj keď neobvykle prívetivého svetla. Oči sa jej zaliali slzami. Potom zistila, že je v tuneli a cestuje cez galaxiu, cítila „také to“, ako súčasne cez hlavu aj nohy opúšťa svoje telo.

Keď Debbie prišla na druhú alebo tretiu návštevu, bol jej neoperovateľný tumor z 80 percent preč. Približne o osem mesiacov neskôr jej doktori cítili, že je kandidátom na operácií vybratiu zostávajúcich 20 percent. Tesne pred dohodnutým dátumom operácie sa vrátila kvôli ďalšiemu z našich sedení. O deň a pol neskôr išla do nemocnice a očakávala operáciu. Po nejakých testoch ju však poslali domov. Žiadna operácia. Deň a pol od nášho sedenia jej tumor celom zjavne zmizol. Nezostalo nič okrem zjazvenej tkane.

Je zaujímavé poznamenať, že v novembri prišla Debbie na ďalšie sedenie. cítila kvapôčky vody, ako dopadajú na pravú stranu jej tváre. Potom sa muž s bielymi vlasmi a fúzom znovu objavil. Tentokrát vo svojom dlhom bielom plášti, ktorý za ním plápolal vo vetri. Potom prosto zmizol.

Pacienti tiež obvykle vidia kruh doktorov v bielych plášťoch, ktorí sa radia a vedú liečenie. Môžete ich vidieť, ako spolu hovoria v kruhu, avšak nie je možné ich počuť. Ďalej, pravidelne prichádza mladá natívna Američanka, ktorá položí kožený pás s žiarivými štvorcovými ornamentami na vaše čelo. Často tiež príde natívny Američan a stojí v miestnosti. (Nie sme si istí, či je to šéf alebo šaman.) Ďalším návštevníkom je veľmi vysoký a mužný anjel, obvykle popisovaný ako osem, deväť alebo desať stôp vysoký s obrovskými, husto pokrytými bielymi krídlami. Bolo mi povedané, že stojí za mnou a má ruky okolo môjho pásu, hľadí cez moje pravé rameno a ticho vedie moje ruky. Veľa z týchto anjelov sa zdá mať svoju vlastnú špecifickú vôňu: kvetiny, kadidlo a byliny – presnejšie rozmarínu.

Potom prišiel Jered. Jeredovi boli štyri, keď ho jeho matka po prvýkrát priviedla. S výstuhami na jeho kolenách, ktoré už ho aj tak neudržali, sa jeho oči pozerali súčasne do dvoch smerov, ale neboli schopné na nič zaostriť. Z jeho úst už nevychádzali slová a v tomto tichu bol iba neprestávajúci prúd slín. Jeredove svetlo sa zredukovalo na prázdny výraz, ktorý predstavoval iba záblesk prekrásnej bytosti, ktorá kedysi bývala vo vnútri.

Jered strácal v mozgu myelinovú vrstvu, kade cestujú nervové impulzy. Trpel približne päťdesiatimi veľkými záchvatmi denne. Lieky znížili záchvaty približne na 16 za deň. Ako tak ležal na stole, bez pohybu a skoro bez výrazu, jeho matka mi vysvetlila, že počas posledného roku bezmocne sledovala jeho rýchlu degeneráciu. V dobe jej prvej návštevy už nebola s dieťaťom, ktoré kedysi poznala, ale s niečim, čo mohla popísať iba ako „amébu“.

Jered bol na svojom prvom sedení. Kedykoľvek sa moja ruka priblížila k ľavej strane jeho hlavy, cítil jej prítomnosť a siahal po nej. „Pozrite sa, on vie, kde je vaše ruka. Siaha po nej. To nikdy nerobí,“ poukazovala jeho matka s nádejným prekvapením. „Tam mu chýba myelin,“ dodala. Jered začal byť ku konci sedenia tak aktívny, že sa jeho matka musela posadiť na stôl, držať ľahko jeho ruky a chlácholivo spievať detské piesne tak, ako to dokážu len matky. Ich obľúbená bola “Twinkle, Twinkle Little Star”. V deň Jeredovho prvého sedenia sa tieto fyzicky násilné záchvaty zastavili. Úplne.

Po druhom sedení chytal Jered kľučky u dverí a otáčal nimi. Jeho videnie sa zlepšilo a bol teraz schopný zaostriť na objekty. Keď odchádzal z ordinácie, ukázal na recepcii na kvetinovú výzdobu: „Kvetiny,“ povedal s úsmevom. V miestnosti nezostalo žiadne oko suché.

Tú noc našli Jereda, ako spoločne s Vannou White recituje písmena abecedy pri sledovaní Kolesa šťastia. A než išiel spať, pozrel se tento nehovoriaci anjelik na svoju matku a povedal, „Maminka, zaspievaj mi.“ O päť týždňov neskôr sa Jered vrátil späť do školy. Na ihrisko. Chytal lopty.

Videl Jered anjela? Nikdy to nepovedal, ale ja viem, že áno. Tento anjel ho autom vozil hodinu na schôdzku a hodinu ze schôdzky, sedel u neho na stole, jemne držal jeho ruky a s láskou mu spieval “Twinkle, Twinkle Little Star” tak, ako to dokážu len anjeli.

Ukazuje sa, že som musel ísť do svojho vnútra, aby som našiel väčšinu zo svojich odpovedí. Moje dve hlavné obavy boli, že nedokážem predpovedať, aká bude niekoho reakcia, a tak som nikomu nemohol nič sľúbiť. A druhá, že som mal nepredvídateľné zvyšovanie a znižovanie energie, čo sa mohlo prejavovať tri dni alebo aj tri týždne.

Vždy som bol ten typ osoby s vnútorným dobíjaním. Osoby, ktorá mohla uskutočniť čokoľvek, čo si vzala do hlavy. Zatiaľ čo ostatní boli nastavení na „čakajme a uvidíme“, ja som preferoval dominanciu, manipuláciu a kontrolu nad výsledkom situácie. Prekážky, ktoré boli pre ostatných neprekonateľné, boli pre mňa prekonateľné, takže som sa rozbehol a urobil to. Najviac pokorujúci výraz na zemi pre niekoho ako ja bol, „Pokiaľ to tak má byť, bude to tak.“ Má to tak byť? Prd má byť. Pokiaľ chcem, aby sa to stalo, zariadim, aby sa to stalo a practe sa mi z cesty vy všetci falošní proroci. Takže si predstavte moje prekvapenie, keď mi svitlo, že aby sa tieto liečenia naozaj urýchlili, musím ísť z cesty a nechať riadenie. Urobiť krok späť a nechať viesť vyššiu silu. Kto to povedal? Ja. To som nemohol byť ja.

Ale bolo to tak. Nielenže energia vedela, kam ísť a čo robiť bez najmenšej inštrukcie odo mňa; čím viac som nechával svoju pozornosť, aby bola mimo, tým silnejšie boli odozvy. Niektoré z najväčších liečení sa stala, keď som premýšľal o tom, čo nakúpiť. Drzosť!

Prijímaj, neposielaj.

Kto to povedal? Opýtal som sa a hľadal v spárach v hlave, ako by som tam naozaj mohol niečo nájsť. Pre tento druh rady tu máte nesprávnu osobu. Moje ego sa stále ešte spamätávalo z „choď z cesty a nechaj riadiť vyššiu silu.“ Ako mám ľuďom robiť tieto liečenia, keď im nebudem posielať?

Prijímaj, neposielaj.

Počul som vás na prvýkrát. A teraz mi odpovedajte na otázku, odsekol som mentálne.

Ticho.

(Občas môže ticho naozaj krkať.)

Vošiel som, aby som sa pozrel na ďalšiu pacientku. Dúfal som, že jej neurobím medvediu službu a bol som vďačný, že nedokáže vyčítať moje rozpaky a neistotu z konceptu v mojej mysli. S otvorenými dlaňami som začal u jej nôh. Prijímal som od pacientky cez svoje ruky. Prijímal som z nebies cez vrchol mojej hlavy. Bolo to láskyplné, bolo to pokorné a bolo to matúce. Bol to podivný pocit. A potom som uvidel, že pacientka začína mať odozvu. A bolo to v poriadku.

V tú chvíľu som naozaj prijal koncept, ktorý som si zvolil, hoci som mu stále ešte úplne nerozumel: Liečiteľ nie som ja, iba Boh je liečiteľ a z nejakého dôvodu, či už ako katalyzátor alebo prostriedok, zosilňovač alebo vysielač, zvoľte si vlastné slovo, som pozvaný do miestnosti.

Bolo po sedení. Pacientka videla tie samé veľkolepé farby a počula tie samé nádherné tóny, ktoré vidia a počujú ostatní pacienti. Tiež videla dvoch z často popisovaných anjelov, ako boli prítomní počas liečebného procesu. Jej problém, zmes syndrómu chronickej únavy, fibromyalgie a kolitídy, mal byť po tomto sedení preč. Napriek tomu, že priamo neohrozoval jej život, ovládal posledných osem rokov jej života. Vstala zo stolu a povedala, „Ďakujem vám!“

Odpovedal som, „Neďakujte mne. Ja som to neurobil.“ Ona povedala, „Ale samozrejme, že áno“ a vôbec to nechápala. „Nestalo by sa to, pokiaľ by ste nado mnou nedržal svoje ruky.“

Pomyslel som si, možno, že tá osoba, čo sedí tam hore na mráčiku, sa nakoniec trebárs tak veľa nesplietla. Možno som bol zvolený pre tento dar, pretože nenosím róby a turbany, pretože nevešiam tapisérie a nepálim kadidlo, pretože nechodím bosý a nejem paličkami misu blata. Možno je to preto, že som prístupný a hovorím v relatívne jednoduchých termínoch. Alebo je to možno preto, že mám schopnosť prísť s malými a hlúpymi spôsobmi, ako vysvetliť veci, ktoré sám iba teraz začínam chápať.

„To je ako,“ vysvetľoval som a hľadal ľahko pochopiteľnú analógiu pre malú dievčinu, ktorej koncept duchovnej synchronicity bol, že Melrose Place je ako meno ulice, kde mám v LA kanceláriu, tak názov jej obľúbeného televízneho seriálu. „Je to, ako keby si práve vypila úžasnú sladkú čokoládu ... a ďakovala si brčku.“

Smiala sa.

Myslím, že sme to obidvaja pochopili.

Eric Pearl sa objavil celonárodne v The Leeza Show, Sally Jessy Raphael, The Other Side aj v ďalších televíznych programoch. Uzdravenia jeho pacientov byli k dnešku zdokumentované v šiestich knihách: Hot Chocolate for the Mystical Soul; Chicken Soup for the Alternatively Healed Soul; More Hot Chocolate for the Mystical Soul; Hot Chocolate for the Mystical Teenage Soul; Are You Ready for a Miracle with Angels? A Ericova vlastná kniha, The Reconnection: Heal Others, Heal Yourself (Hay House), v češtine pod názvom RECONNECTION – Návrat k léčivé energii (Pragma).

Eric Pearl